středa 25. července 2018

Projekt R10 - Alexandra Pavelková

Tentokrát jsem si pro odpovědi na zvídavé otázky ohledně knih, recenzí a recenzentů zašel na Slovensko. Alexandra Pavelková (spisovatelka, filmová a knižní recenzentka, šéfredaktorka webu Fandom.sk) prozradila nejen něco o sobě, ale také o tom, jak píše recenze a jaké vlastnosti by podle ní měl mít správný recenzent. A dokonce se mi povedlo zjistit, kolik váží kilo!


Alexandra Pavelková aka cpt. Slovakia




1) Napřed nám řekni něco o sobě. Kdo jsi, kde ses tu vzala, jaké máš záliby a proč vlastně píšeš recenze? A neboj se rozepsat.

Knihy sú odmalička súčasťou môjho života. Čítam od štyroch rokov a tuším od piatich navštevujem knižnicu. Povolaním som novinárka. Je síce pravda, že som sa pre tento smer rozhodla až potom, keď som mala na konte pár vlastných kníh, a že jednou z mojich motivácií bolo poznať svojho nepriateľa... Ale v konečnom dôsledku som sa skutočne veľa naučila. Ja sa rada učím. Stále. Neskôr som si vzdelanie rozšírila o ďalšiu vysokú školu. Tentokrát so zameraním na filmovú tvorbu, moju druhú celoživotnú lásku. Recenzie sa naozaj píšu ľahšie, keď máš potuchy, asi akým procesom prešiel zrod danej knihy, alebo aká asi bola výplatná listina pri výrobe daného filmu. Keďže zásady výstavby dramatického deja v literatúre a vo filme sa obzvlášť nelíšia a zásadný rozdiel je vo výrazových prostriedkoch, tieto dve rôzne formy umenia majú k sebe veľmi blízko. Napríklad aristotelovský postup môžeš použiť ako vo fantasy románe, tak v akčnom filme.

Recenzie som začala písať dávno, tak nejako to vyplynulo z deja. Spomeniem napríklad časopis Fantázia, kde som prispievala od roku 1999, alebo Pevnost, kam som asi osem rokov písala recenzie a články o anime. Od roku 2009 adminujem Fandom.sk, ktorý v rokoch 2002 až 2011 fungoval aj ako web stránka časopisu Fantázia. Po zániku časopisu sa web vrátil k názvu Fandom.sk a ja som sa stala jeho šéfredaktorkou. Na recenzie mám teraz tým pádom už menej času, ale niektoré kúsky si ujsť nenechám.



2) A teď k recenzím, zatím primárně knižním. Jak je píšeš? Děláš si během čtení poznámky, nebo to sepíšeš všechno po dočtení?

Knihy čítam v čítačke. Veľmi jednoducho si pritom značím „highlighty“, teda kľúčové výrazy, odseky, udalosti, pri ktorých som sa nejako (v dobrom alebo zlom) pristavila. Samozrejme aj chyby. Širšie poznámky si nerobím, uvedené body mi po dočítaní knihy pripomenú, na čo som sa chcela v recenzii orientovať. Tie hlavné veci okolo kompozície, sujetu, fabuly a ďalších autorských (a čitateľských) strašidiel sú spravidla natoľko výrazné, že si ich proste pamätáš. Niekedy aj napriek tomu, že si ich pamätať nechceš.

Recenziu píšem často od konca, t. j. od záveru, ktorý by mal v čitateľovi vyvolať celkový dojem a chuť, resp. nechuť siahnuť po knihe. A potom sa smerom dopredu snažím svoj záver zdôvodniť, podľa možnosti dostatočne svižne, aby čitateľ recenzie neumrel od nudy.

A potom škrtám a prerábam. Lebo škrtať a prerábať, to treba skoro vždy.



3) Čteš i další recenze na knihu, kterou si hodnotila? Sleduješ i recenze svých bratrů a sester ve zbrani?

Väčšinou nečítam recenzie na film alebo knihu, ktorú sa chystám zrecenzovať aj ja, vopred. Ono v poslednom čase (aj vďaka internetu), narastá medzi recenzentmi akási stádovitosť. Nezriedka sa ešte pred uvedením diela objaví prvá recenzia, ktorá sa okamžite pozdieľa. Behom pár dní ako huby po daždi vylezú ďalšie recenzie. Od iných autorov, inými slovami, prípadne v iných jazykoch, ale tá nosná línia z prvej recenzie sa prelína väčšinou nasledujúcich recenzií. Vo výsledku sa hromadne odsúdi alebo vychváli kniha či film, ktoré si to často nezaslúžia. Samozrejme, okrem vedomia tu pracuje aj podvedomie. Keďže recenzenti (ako aj autori) sú častokrát ľudia so sklonmi k introvertnosti, radi o sebe a svojich názoroch pochybujú. A čo je dobré pre niekoho s veľkým menom, predsa nemôžeš len tak zmiesť zo stola, aj keby sa ti to just nepáčilo.

Zvyknem si prečítať cudzie recenzie až potom, keď je tá moja uverejnená. Vtedy je čas na porovnávanie a búchanie sa po čele, ako si si len toto alebo hento mohol nevšimnúť... To je daň za to, že tvoja recenzia je úprimná.



4) Dokážeš si knihu užít jako běžný čtenář, nebo v ní hned hledáš věci, které pak zmíníš v recenzi? Čteš i knihy, které nebudeš recenzovat?

Ešte to tak, aby som si čítanie neužívala. Pri čítaní sa za ničím nepachtím, jednoducho sa snažím prijať to, čo nám podsúva autor. A ak to nie je napísané celkom zmysluplne, snažím sa aspoň dekódovať, čo bolo autorovým zámerom. Aj tak sa neraz, najmä v poslednom čase, stretávam s fenoménom, že jediným autorovým zámerom bolo publikovať nejakú knihu, pričom rubnúť tam nejaký prefláknutý fantastický prvok mu pripadalo ako dobrý nápad. To je tá smutná časť recenzentskej práce. Ak takú knihu čítam z vlastnej iniciatívy, tak ju proste odložím (odolám nutkaniu vyhodiť ju z okna), prípadne autorovi poviem medzi nami dvoma, čo mal podľa mňa urobiť lepšie. Ak takú knihu musím zrecenzovať, tak ju proste dočítam a zrecenzujem, ale dám si čas na vychladnutie.

Momentálne mám rozčítané Město mečů, ktoré recenzovať nebudem, ale rada ho odporučím aj iným (vrátane predchádzajúceho Města schodů). Súčasne mám rozpočúvaný audiobook Soudné sestry a bude z toho zrejme pozitívna recenzia. 



5) Někteří recenzenti píší knihy a někteří spisovatelé zase recenze. Sama si dobrým příkladem. Jak to zvládáš? A co bys odpověděla těm, kteří tvrdí, že nejde dělat kvalitně obě tyhle věci najednou?

Fakt, že stojíš na oboch stranách barikád, ťa paradoxne posilňuje v kramflekoch. Ako kritik máš väčšie šance urobiť audit vlastnej knihy (článku), pretože (ak si schopný ostať nad vecou), dokážeš analyzovať chyby, ktorých sa autor dopustil, a navrhnúť konštruktívne zmeny, ktoré by mal autor pre zlepšenie kvality svojho diela vykonať, aj keď tým autorom si ty sám. Ako autor lepšie pochopíš iných autorov. Lepšie sa vieš vcítiť do ich myslenia, pochopiť ich úmysel, aj keď im to ujde smerom, ktorým by to ujsť nemalo. Ide to perfektne dokopy. A v neposlednom rade je to skvelý argument pre tých urazených autorov, ktorí sa zvyknú brániť slovami: „A ty si koľko kníh napísala, že sa ma opovažuješ kritizovať?“ Nuž, viem povedať dvojciferné číslo a tam končí debata.



6) Co ty a audioknihy?

Tiež patrím k tým, ktorí podľahli audioknihám. Zatiaľ som uprednostňovala tituly, ktoré som čítala a ktoré som zároveň videla aj vo filmovej adaptácii. Je zaujímavé porovnávať si zážitok z diela spracovaného rôznymi formami. Problémom pri audioknihách je čas, keďže pri duševnej práci sa na počúvanie knihy veľmi sústrediť nedá a pri práci v záhrade alebo okolo domu prehlušujú knihu okolité ruchy. Ale keď varím nedeľný obed, zavriem sa v kuchyni a pustím si knižku.

Na čítanie kníh (z čítačky) mám zasa čas len pri jedle, ale pri mojich 54 kilogramoch asi každý vytuší, akou rýchlosťou sa prehryziem jednou knihou... 



7) Všiml jsem si, že některé recenze jsou pomalu na dvě A4, jiné mají formu sloupku, kde se vypíchne jen to nejdůležitější. Ty druhé jsou někdy kratší, nebo stejně dlouhé, jako anotace knihy. Který formát ti sedí líp a proč? Jak by vlastně podle tebe měla vypadat správná recenze?

O tom, ako má vyzerať správna recenzia, je popísaných plno kníh. Dokonca aj u nás na Fandome je článok, kde sa nádejný recenzent môže trochu zorientovať v tom, čo od neho chceme. Ja sa pri písaní recenzie držím požadovaného, prípadne odporúčaného formátu. Na dvojstránku novín potrebuješ trochu dielo rozpitvať, zobrať ho zo širšieho kontextu. Ak majú byť na jednej novinovej strane štyri recenzie, musíš sa vpratať do tohto rozsahu.

Dlhé texty na webe sú pre čitateľa únavné, krátke sa zasa hodia do iných publicistických útvarov či rubrík. U nás sa pohybujeme v rozsahu 2000 – 3000 znakov, čiže tak jeden a pol normo aj s perexom a technickými parametrami o knihe. Tento rozsah mi možno vyhovuje najviac, ale možno som naň jednoducho len zvyknutá. 

Na recenzii je, ako na každom diele, najdôležitejší obsah. A spôsob, akým je podaná hodnotiaca zložka. Najmä po weboch, ale už aj po časopisoch sa rozmáhajú recenzie, ktorých hodnotenie znie „toto a hento sa mi na knihe nepáčilo“, „kniha je úžasná, odporúčam“. Ak recenzenta nepoznáte osobne, takéto vyjadrenia majú nulovú vypovedaciu hodnotu. Čo vie čitateľ z toho, že toto sa nejakému XY páčilo a tamto nie? Recenzent musí svoje tvrdenia podložiť nejakými argumentmi, menej pchať do recenzie svoju osobu a viac sa venovať dielu. Samozrejme, že recenzia je subjektívna. Ale má byť esenciou recenzentových pocitov z diela a tieto pocity musí vedieť recenzent vysvetliť. A to zaujímavým spôsobom, pretože aj recenzia je literárnym dielom, ktoré musí pred čitateľom obstáť aj bez znalosti recenzovaného diela. Dobré recenzie nielen hodnotia, ale často dokážu pobaviť či zaujať viac, ako dielo, ktorého sa týkajú. Často sa stane, že recenzent vedome či podvedome nabehne na štýl písania autora recenzovaného diela. To je podľa mňa fajn, lebo tento fakt má sám o sebe vypovedaciu hodnotu.



8) Recenzent říká, co je a není dobrá kniha, přičemž autor nemá v podstatě možnost se hájit. Ať už jsou to výtky oprávněné, nebo ne. Aby ale tahle hodnotící funkce měla reálnou váhu, musí i recenzent mít nějakou úroveň a reputaci. Jak je podle tebe možné ve vlastních řadách oddělit zrno od plev? Jaké vlastnosti má mít podle tebe kvalitní recenzent?

Čiastočne som túto otázku zodpovedala vyššie. Ja by som od dobrého recenzenta očakávala, že sa v prvom rade vyzná v recenzovanej problematike. Že už čo-to počítal, že nie je nováčikom v žánri, prípadne pozná aj iné diela daného autora alebo diela s podobnou témou, motívmi a pod.

Tu vznikajú často spory medzi začínajúcimi (hoci dobrými) recenzentmi, a tými, čo už majú svoje odčítané. Neskúsený recenzent vynesie do neba originálny nápad, skúsený len prevracia oči, pretože o danom motíve čítal už mnohokrát, a nezriedka aj lepšie. Takže recenzent by mal byť sebakritický. Sebakritickosť by sa mala týkať aj starších recenzentov, ktorí majú už „meno“ a takú tú auru anjela s ohnivým mečom. Recenzent by mal byť nestranný. Nehľadať chyby za každú cenu a nehanbiť sa pochváliť, ak sa autorovi dačo podarilo, len aby mal povesť nekompromisného kritika.

Samozrejme, sú knihy (aj filmy), ktoré nikdy nemali uzrieť svetlo sveta, a potom je občas naozaj ťažké zachovať si chladnú hlavu a nepodľahnúť nutkaniu pomlieť knihu aj s autorom nadrobno. Aj tvrdá kritika sa však dá podať podnetne. Keď už pre nič iné, tak aspoň preto, aby sa po jej prečítaní autor nešiel obesiť alebo si nezačal zisťovať recenzentovu adresu. A ešte jedna vec: Ak dostaneš recenzák z vydavateľstva, neznamená to, že si automaticky povinný napísať pozitívnu recenziu. Pokiaľ sú tu tlaky, ktoré by sa nezhodovali s recenzentovým svedomím, vyhradzujeme si možnosť odmietnuť dielo recenzovať.



9) Napsala jsi někdy negativní recenzi na knihu, ze které byli ostatní nadšení? Jaké byly reakce autora a jak ses s nimi vypořádala? Nebo se negativním hodnocením cíleně vyhýbáš?

Stalo sa mi viackrát, že som prečítala knihu, ktorá bola podľa mňa zlá. Bola zlá v kritériách, ktoré v mojich očiach robia knihu (alebo film) dobrou. Napriek tomu ostatné kritiky boli pozitívne, prípadne kniha sa dobre predávala.

Môže ísť o cieľovku, ktorej nie som členom. Som ochotná vžiť sa do potrieb danej cieľovej skupiny, som ochotná hodnotiť knihu v rámci jej žánra a určenia, ale ani tak ju nemôžem hodnotiť pozitívne, ak ju naozaj považujem – s prihliadnutím na spomenuté okolnosti –, za zlú. Takže buď napíšem negatívnu recenziu, pričom sa snažím postihnúť ani nie tak chyby, ktorých sa autor v mojich očiach dopustil, ako skôr načrtnúť spôsoby, akými by sa im mal v budúcnosti vyhnúť. Alebo nenapíšem recenziu vôbec. Platí to aj opačne, keď sa mi kniha (film) páči, napriek tomu, že ostatní ju hodnotili nízko. Proste každý sme tam videli iné a každý sme za dôležité považovali iné. Preto si snáď každá kniha a každý film na svete nájde svojho fanúšika. 

Prinajmenšom jedného. Autora.

Samozrejme, že kritika zabolí. Sama to veľmi dobre poznám. Ale vždy si spomeniem na jedného múdreho a skúseného človeka. Kedysi, v mojich začiatkoch, keď môj prvý román získal cenu, ktorá pre mňa veľa znamenala, tento človek si ma zobral nabok a potichu mi povedal: „Ty si myslíš, že si ocenená preto, lebo si dobrá? Nie. Je to preto, lebo ostatní boli horší ako ty.“

Povedal mi to úprimne a bez zášti. A veľmi ma tým posunul dopredu. Som mu zato veľmi vďačná a odvtedy sa snažím držať jeho slová stále na pamäti.



10) Otázka do pranice – děláš rozdíly mezi knihami od našich a cizích autorů? Přece jen se říká, že náš rybníček je malý, každý zná každého. Myslíš, že se tyhle „styky“ promítají i do samotných recenzí? Ještě jinak - ovlivňuje podle tebe známost s autorem / nakladatelem samotné hodnocení?

Znižovaním latky pre našich autorov len preto, že sú naši, ničomu neposlúžime. A najmenej autorom samotným. Jediné, čo by malo ovplyvniť recenzentovo hodnotenie, je dielo. Samozrejme, náš rybníček je vskutku malý a keďže sa v ňom pohybujem už štvrť storočia, skoro s každým si tykám. Preto mi pôsobí naozajstné potešenie, ak čítam dobrú knihu od niekoho, s kým si občas dám pivo alebo prehodím pár slov.

Horšie je, keď sa dielo nevydarí. To človek potom zhľadúva slová, ako to povedať, lebo v pozadí ti stále drnčí zvonček – veď je to tvoj kamarát. Nuž, recenzent má vždy viac možností. Buď napíše to, čo si o knihe myslí, konštruktívne a s noblesou, pričom sa spoľahne na to, že autor to vezme ako chlap (vrátane autoriek). Alebo sa rozhodne radšej recenziu nenapísať a vydiskutovať si to medzi štyrmi očami. O možnosti napísania dobrej recenzie na slabú knihu, pretože ide o kamaráta alebo známeho, by som radšej ani neuvažovala. Na to som už stará.



Bonusová otázka


A jedna speciálně pro Tebe: Na Slovensku běžně recenzujete české knihy, kdežto v Česku se o dost míň čte slovensky, a ještě méně se na takové knihy píší recenze. Prostě se čeká, až bude překlad. Proč tomu tak podle Tebe je? Myslíš, že se to může změnit?

Ak sa niečo bude meniť, tak len šírka priepasti. Musíme si priznať, že naša vzájomná znalosť oboch jazykov sa od seba čím ďalej, tým viac vzďaľuje. Mladá generácia Čechov už nezažila federálnu televíziu alebo rozhas, nemá taký kontakt so slovenským jazykom ako ich rodičia alebo starí rodičia. Aj domácej aj prekladovej literatúry, vrátane žánrovej, je na českom trhu dosť na to, aby český čitateľ smädný po fantastike nemusel siahať po knihe v slovenčine. Preto, keď chceme, aby sa slovenské knihy dostali na český trh, musia sa preložiť. Dôkazom sú české preklady Juraja Červenáka alebo naposledy aj moja kniha Údolí lilií, ktorá  v máji vyšla po česky v Argu.

Slovensko je krajina s menším počtom obyvateľov a s tým (a ešte inými faktormi) súvisiacou ekonomikou. Takže, čo sa kvalitnej literatúry týka, slovenskí čitatelia sa nikdy nespoliehali len na domáce zdroje. Mnoho Slovákov ešte stále nerozlišuje, či číta v češtine alebo v slovenčine. Mladšie ročníky však už tiež uprednostnia knihu v slovenskom jazyku. Prečo by nie, keď mnohé zahraničné knihy vychádzajú simultánne aj v českom a slovenskom preklade. Možno by nebolo od veci začať prekladať do slovenčiny Kulhánka, Žambocha či Kadlečkovú.



Žádné komentáře:

Okomentovat